﻿Skutky.
28.
Keď sme boli v bezpečí, dozvedeli sme sa, že sme na ostrove Malta. 
Tamojší ľudia sa k nám správali neobyčajne láskavo. Keďže bolo chladno a začalo pršať, rozložili veľký oheň a ujali sa nás. 
Pavol nazbieral za náruč raždia a prikladal na oheň. Vtom vyliezla z raždia zmija, ktorá utekala pred horúčavou, a zahryzla sa mu do ruky. 
Keď domorodci videli, ako mu z ruky visí zmija, vraveli si medzi sebou: „Ten človek je určite vrah! Pred utopením sa zachránil, no pred spravodlivosťou neutečie!“ 
Ale Pavol pokojne striasol hada do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. 
Ľudia čakali, že opuchne, alebo odrazu padne mŕtvy. Keď však uplynul dosť dlhý čas a videli, že je celkom v poriadku, začali si šepkať pravý opak, že Pavol je akiste nejaký boh. 
Neďaleko toho miesta mal svoj majetok Publius, správca ostrova. Prijal nás a tri dni sa o nás staral ako o svojich hostí. 
Publiov otec bol práve chorý: drvila ho zimnica a úplavica. Pavol zašiel za ním, pomodlil sa, položil na neho ruky a uzdravil ho. 
Po tejto udalosti začali za Pavlom prichádzať zo všetkých strán chorí a on ich uzdravoval. 
Za to si nás nesmierne vážili a pred odchodom nás zahrnuli všetkým, čo sme len potrebovali. 
Prešli tri mesiace, kým sme mohli pokračovať v ceste. Vzala nás loď, ktorá vyplávala z Alexandrie a na ostrove prezimovala. Ako znak mala Blížencov Kastora a Poluxa. 
Pristála najprv v Syrakúzach na Sicílii, kde sme sa zdržali tri dni. 
Odtiaľ sme sa plavili popri pobreží a dostali sme sa do Regia a s južným vetrom, ktorý nám vial do chrbta, sme po dvoch dňoch pristáli v Puteoloch. 
Tam sme sa stretli s bratmi a na ich naliehanie sme sa u nich zdržali celý týždeň. 
Odtiaľ sme sa pobrali pešo do Ríma. Dopočuli sa o nás tamojší bratia, niektorí nám prišli naproti na Appiovo trhovisko, iní aspoň k Trom hostincom. Len čo Pavol zazrel bratov, ďakoval Bohu a nesmierne ho to povzbudilo. 
V Ríme mu potom dovolili bývať v súkromnom byte, ale vždy s jedným vojenským strážcom. 
Tri dni po príchode do Ríma si Pavol pozval k sebe tamojších popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: „Bratia, ničím som sa neprevinil proti nášmu národu, ani proti obyčajom našich predkov, a predsa ma v Jeruzaleme zatkli a spútaného vydali do rúk Rimanom. 
Tí ma po vypočutí chceli prepustiť, lebo som nevykonal nič, za čo by som si zasluhoval smrť. 
Ale Židia sa proti tomu rázne postavili, a tak mi nezostalo nič iné, iba sa odvolať k cisárovi. Nemienim tu však žalovať na svoj národ. 
Preto som túžil stretnúť sa s vami a pozhovárať sa o tom. Pre našu spoločnú vieru v Mesiáša nosím tieto reťaze!“ 
Odpovedali mu: „Z Judska sme o tebe nedostali žiadnu správu, ani nikto nehovoril o tebe nič zlé, 
no radi by sme vedeli, aké sú tvoje názory, lebo vieme, že táto sekta sa všade stretáva s odporom.“ 
Dohodli si teda ďalšie stretnutie a zišlo sa ich uňho ešte omnoho viac. Pavol im celý deň hovoril o podstate Božieho kráľovstva. Hovoril im o Ježišovi Kristovi a presviedčal ich dôkazmi z Mojžišovho zákona a z prorockých kníh. 
Niektorých jeho slová presvedčili, iní však odmietali uveriť. 
Keď sa v nezhode rozchádzali, Pavol im povedal: „Presne tak to Duch Svätý predpovedal vašim predkom ústami proroka Izaiáša: 
‚Budete počúvať, ale neporozumiete, budete sa dívať, ale neuvidíte. 
Lebo srdce tohto ľudu otupelo, ušami ťažko počujú a zavreli oči, aby nevideli, nepočuli a neporozumeli, aby sa neobrátili k Bohu, ktorý by ich mohol uzdraviť.‘ 
Preto sa nečudujte, že radostnú zvesť o Božej záchrane hlásame pohanom. A tí ju budú prijímať.“ 
Po tých slovách Židia odišli a veľmi sa medzi sebou hádali. 
Celé dva roky zostal Pavol vo svojom prenajatom byte a mohol prijímať každého, kto ho navštívil. 
A tak slobodne a bez prekážok hlásal Božie kráľovstvo a učil o Pánovi Ježišovi Kristovi.
