﻿Skutky.
22.
„Bratia a otcovia! Vypočujte si teraz, prosím, moju obhajobu.“ 
Keď počuli, že sa im prihovoril v ich rodnom jazyku, nastalo ešte väčšie ticho. 
„Som Žid, narodil som sa v Tarze v Cilícii, ale vychovaný som bol tu, v Jeruzaleme. Ako žiak Gamaliela som sa naučil zachovávať zákony našich otcov. Horlil som za Boha rovnako, ako to robíte vy dnes. 
Preto som až na smrť nenávidel učenie Ježiša Krista a jeho vyznávačov, mužov aj ženy som dával zatýkať a väzniť. 
To mi môže dosvedčiť veľkňaz aj celá najvyššia rada. Raz som si od nej dokonca vyžiadal odporúčajúce listy pre židovskú obec v Damasku. Vybral som sa tam, aby som tamojších stúpencov novej viery priviedol v putách do Jeruzalema a dal ich potrestať. 
No počujte, čo sa stalo: Keď som sa okolo poludnia blížil k Damasku, zrazu sa okolo mňa rozžiarilo oslepujúce svetlo z neba. 
Padol som na zem a počul som hlas: ‚Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?‘ 
Ozval som sa: ‚Kto si, Pane?‘ Odpovedal mi: ‚Som Ježiš z Nazareta, ktorého ty prenasleduješ.‘ 
Moji sprievodcovia boli takisto oslepení tým svetlom, ale nepočuli toho, ktorý ku mne prehovoril. 
Spýtal som sa: ‚Čo mám robiť, Pane?‘ A Pán mi povedal: ‚Vstaň! Choď do Damasku, a tam sa dozvieš, čo máš ďalej robiť.‘ 
Jas toho svetla ma celkom oslepil, preto ma museli moji druhovia vziať za ruku a doviesť až do Damasku. 
Tam žil istý muž, ktorý sa volal Ananiáš. Bol veľmi zbožný a usiloval sa svedomite dodržiavať všetky Božie príkazy, takže sa tešil dobrej povesti u všetkých Židov v Damasku. 
Ten ma vyhľadal a povedal mi: ‚Milý brat Saul, opäť budeš vidieť.‘ V tej chvíli sa mi vrátil zrak a uvidel som ho. 
A ešte mi povedal: ‚Boh našich otcov si ťa vyvolil, aby si poznal jeho vôľu, videl toho Spravodlivého a počul ho hovoriť. 
Staneš sa jeho svedkom pred celým svetom a všade budeš rozprávať, čo si videl a počul. 
Neváhaj teda, daj sa pokrstiť na znamenie, že si očistený od hriechov, a vyznávaj, že je tvojím Pánom.‘ 
Keď som sa potom vrátil naspäť do Jeruzalema a modlil som sa v chráme, dostal som sa do vytrženia. 
Uvidel som Pána, ktorý mi povedal: ‚Čo najrýchlejšie odíď z Jeruzalema, lebo tvojmu svedectvu o mne nik neuverí.‘ 
Odpovedal som: ‚Pane, oni predsa vedia, že práve ja som dával zatvárať do žalára a biť v synagógach tých, ktorí v teba veria. 
A keď tiekla krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, ktorí ho kameňovali.‘ 
Ale Pán mi povedal: ‚Choď, lebo ťa chcem poslať ďaleko k pohanom.‘ “ 
Počúvali ho až do chvíle, kým sa nezmienil o pohanoch. Potom však opäť začali kričať: „Preč s tým zradcom. Nesmie zostať nažive!“ 
A naďalej kričali, strhávali si zo seba šaty a hádzali do vzduchu prach. 
Veliteľ dal Pavla rýchlo odviesť do pevnosti, rozkázal, aby ho zbičovali a vypočuli. Chcel sa dozvedieť, prečo sa dav naňho tak rozzúril. 
Keď ho už priviazali, obrátil sa Pavol na veliaceho dôstojníka: „Smiete bičovať rímskeho občana a navyše bez súdneho vyšetrenia?“ 
Dôstojník zašiel za veliteľom a hlásil mu to: „Čo to chceš robiť? Ten človek je rímsky občan!“ 
Veliteľ pristúpil k Pavlovi a spýtal sa ho: „Je pravda, že si rímsky občan?“ Odpovedal: „Áno, som.“ 
Veliteľ namietol: „Aj ja som. No ja som za to občianske právo zaplatil ťažké peniaze!“ „A ja som sa ako rímsky občan už narodil,“ povedal Pavol. 
Tu sa vojaci, ktorí ho mali biť a vypočúvať, ihneď stiahli. Aj veliteľ sa preľakol, keď sa dozvedel, že Pavol je rímsky občan a on ho dal spútať. 
Veliteľ chcel zistiť, z čoho Židia vlastne Pavla obviňujú. Na druhý deň ho dal vyviesť z väzenia a rozkázal, aby sa zišli veľkňazi i celá veľrada. 
